Recenzie dvoch kníh vydavateľstva Allegro Plus

Slovenské pohľady číslo 10 priniesli v obľúbenej rubrike 7 viet o 7 knihách. Recenzie dvoch kníh vydavateľstva Allegro Plus. Potešili čitateľov, autorov i vydavateľstvá.

Ivan Szabó / Príbehy Prešporka v 18. storočí
AlleGro Plus, Bratislava 2020

Známy autor literatúry faktu, oceňovaný národnými i medzinárodnými cenami,
prináša v svojej najnovšej knihe v dvadsiatich kapitolkách príbehy, ktoré približujú život v našom hlavnom meste v 18. storočí n Je to čas reforiem Márie
Terézie a jej syna Jozefa II., panovníkov, ktorí sa v Szabóovej knihe nezjavujú tak
často ako významní i menej významní obyvatelia Prešporka, no múdra panovníčka
(tá najmä a predovšetkým) sa ukazuje vždy v príhodný čas a na kľúčových
miestach n Autor nimi podčiarkuje jej historické poslanie, dôležitosť a význam,
zásadný podiel na formovaní života vo vtedajšom Uhorsku n Szabó skryto, no
prísne odlišuje historky od histórie, legendy a povesti od skutočných udalostí,
kuriozity a zaujímavosti od archívnych záznamov n Práve vzácna rovnováha,
vyváženosť medzi presnými, no jednako suchými štatistikami a živým rozprávaním,
za ktorým cítime aj autorovo prozaické nadanie, vzbudzuje u čitateľa záujem,
vyvoláva v jeho predstavivosti sugestívne obrazy, akoby sa mu pred očami
odvíjal film plný každodenných, no aj dramatických udalostí starého Prešporka,
umožňuje mu nadýchať sa atmosféry dávnych, zašlých časov jeho slávy i biedy n
A tak v pôsobivej Szabóovej knihe cítime vôňu prvej prešporskej kávy, vína a piva,
kvetov v palácových záhradách, pečených rýb, trhov a kuchýň, liečivých bylín
a „bajglí“ (svetoznámych bratislavských rožkov), počujeme udieranie „zvona
lumpov“ alebo „pivného zvona“ na františkánskej veži, vežových trubačov, trojjazyčný
spev vo viechach a vážnu hudbu v šľachtických sídlach, vidíme mesto
v žiare slnka i ohňa, svetlých dní i temných nocí, v palácoch i na predmestiach,
sme svedkami jeho kvitnúceho kultúrneho a hospodárskeho života, no zazrieme
aj jeho odvrátenú tvár – žobrákov a prostitútky, zlodejov a vrahov, nevestince
a popraviská n Kniha, v ktorej autor poctivo uvádza naštudované pramene,
práce a zistenia svojich kolegov, historikov a autorov literatúry faktu, ba cituje
a spomína i tých, čo naše hlavné mesto preslávili v európskych súvislostiach
(napríklad Matej Bel, Adam František Kollár, Samuel Mikovíni, Johann Nepomuk
Hummel, Ján Wolfgang Kempelen), presahuje svojimi súvislosťami storočie
so „zlatým obdobím“ vlády Márie Terézie a okrem vybraných mier a váh
a použitej literatúry je vybavená aj predslovom historika Ivana Mrvu a vinšom
jubilantovi Ivanovi Szabóovi od vydavateľky Magdalény Gocníkovej.

Dušan Mikolaj / Štastné okolnosti Jána Zoričáka
AlleGro Plus, Bratislava 2018

Autor publikácie Dušan Mikolaj začínal ako prozaik, no čoraz väčšmi si
ho získavala literatúra faktu, nepochybne aj preto, že sa venoval žurnalistike,
ktorá ho ako novinára vyháňala z redakcií za zaujímavými ľuďmi, ktorých
životné a umelecké osudy sa ho natoľko dotýkali, že sa stali trvalým predmetom jeho rozprávačského a interpretačného záujmu n Môžeme teda povedať,
že v nich zúročil rovnako svoj prozaický talent, schopnosť pútavo prerozprávať
alebo bytostne – autenticky – „prežiť“ ich osobné príbehy, ako schopnosť
hlboko precítiť ich tvorbu na poli slovesného či výtvarného (maliarskeho, rezbárskeho,
drotárskeho, sklárskeho) umenia n Tieto vlastnosti – nadanie – mu
umožnili prekročiť aktuálny čas, osobné stretnutia s tými, o ktorých živote
a diele písal, a sprístupniť čitateľovi aj život a dielo tých, s ktorými sa už mohol
stretnúť iba v písomných prameňoch alebo v galériách n Životný príbeh umeleckého
sklára Jána Zoričáka patrí k tým prvým, a výsledkom desaťročie trvajúcich
osobných stretnutí je kniha, ktorú čitateľ prečíta na jeden dych ako román,
no zároveň sa k nej musí ustavične vracať po dotykoch so Zoričákovým
dielom, či už v podaní sklára (autorských ideovo-estetických názoroch a vyznaniach)
alebo jeho pozorného a vnímavého životopisca a interpreta n Rozprávač
Mikolaj sa pritom taktne drží v úzadí – hádam aj tam, kde celkom nevedno,
či „len“ prerozprával to, čo si vypočul, alebo sa dostal pod povrch vecí
vďaka svojmu pozornému oku a uchu, hlbokej empatii a interpretačnému prieniku
(hovorím o miestach nevyznačených kurzívou, kde jednoznačne hovorí
Zoričák) n Život umeleckého sklára Jána Zoričáka, rodáka zo Ždiaru, ktorý
sa trvalo usadil v mestečku Talloires pod Savojskými Alpami, je dramatickým
príbehom vytrvalého a nezlomného Slováka, čo sa nepresadil v ďalekom svete
iba vďaka talentu a húževnatosti, ale aj vďaka genetickej výbave a rodinnej výchove,
pretože nikdy nezabudol na svoje korene, a hoci bol poučený svetovým
umením, ustavične sa k nim vracal (predmet Mikolajovho trvalého autorského
záujmu a leitmotív objavujúci sa v jeho tvorbe) n Práve osudy slovenských vysťahovalcov,
Zoričákových predkov, patria v knihe k najdramatickejším popri
tom, ako ťažko sa umelec presadzoval v cudzine (sic!), a keď je už o tom reč,
musím povedať, že v texte mi chýbali niektoré dramatické pasáže, ktoré Dušan
Mikolaj uverejnil v Slovenských pohľadoch, no do knihy sa, žiaľ, nedostali, hoci
k výhram patria i prehry naznačené v názve knihy aj graficky v prečiarknutých
„šťastných okolnostiach“ (rozpad sklárovho manželstva).